Tisíc dvesto tvárí | Spomienka na masaker zo 7. októbra

BRATISLAVA — Sála v Rezidencii veľvyslanca sa zaplnila už zavčasu. Bolo to tretie výročie masakru zo 7. októbra. Moderátor ohlásil minútu ticha a vstali sme.

Na plátne sa rozsvietili tváre.

Muži, ženy, deti. Tisíc dvesto zavraždených 7. októbra 2023 — v deň, keď teroristi hnutia Hamas prelomili izraelskú hranicu a chodili od domu k domu. Najkrvavejší deň pre Židov od holokaustu.

◆Sedel som vzadu, ako zvyčajne. Nie zo skromnosti. Zozadu vidíte, čo sa deje v sále. A práve tam — medzi ľuďmi — sa ukazuje pravda.

Nikto nahlas neplakal. Niektorí mali slzy, ktoré ticho zadržiavali.

◆Tri roky to nezahoja. Len naučia človeka, ako to nosiť medzi ľuďmi.

Potom k mikrofónu pristúpila vdova.

Manžel Yany Karim bol Malik Karim, nadstrážmajster izraelskej polície a vyšetrovateľ na stanici v Beer Ševa; žil v Dimone. Skoro ráno 7. októbra pracoval ako člen ochranky na hudobnom festivale Nova v Re’im.

Keď útok začal, neutiekol. Osobnou zbraňou zdržiaval teroristov a zachránil mnoho mladých ľudí, kým naňho nezačali strieľať. Padol v boji.

Yana a Malik si spolu postavili dom v Dimone. Mali dve deti: syna Daniela a dcéru Anabel.

Povedala nám, že si ho bude pamätať ako muža v uniforme — otca, manžela.

◆Povedala slovo „otec“ a sála sa zmenila. Nie slovo „hrdina“. Slovo „otec“. Hoci bol aj hrdinom.

Galina Gitelman otvorila toho rána rolety a uvidela teroristov na strechách a v uliciach, ktorí strieľali na ľudí. Nemohla uveriť vlastným očiam.

◆Počul som mnoho svedectiev z toho dňa. Toto mi zostalo v pamäti, pretože je to niečo, čo mohol zažiť ktokoľvek z nás. Zobudíte sa. Otvoríte okno. A svet vonku už nie je váš svet.

Po tom, ako obe ženy prehovorili, boli zapálené tri sviečky.

Veľvyslanec Cobi Yanovsky vstal, aby prehovoril. Nezačal diplomaciou. Začal dátumom.

◆Prejavy nikoho nevzkriesia. Ale prejav dokáže jednu vec: odmietnuť, aby lož obstála. To je jediná sila v tej sále — a nie je malá.

Opísal, čo sa v tých hodinách stalo, s presnosťou, ktorá nepripúšťala abstrakciu. Tisíce teroristov prelomili hranicu. Za niekoľko hodín bolo zavraždených približne 1 200 ľudí — „najhorší masaker, aký Židia zažili od holokaustu.“

Potom prišla pasáž, ktorá umlčala celú sálu.

Hovoril o stovkách mladých ľudí na festivale Nova, ktorí utiekli do krovia a nenašli úkryt. O viac ako 2 500 zranených. O 251 rukojemníkoch odvlečených do Gazy — deťoch, starých ľuďoch — ktorých rodiny žili mesiace medzi nádejou a hrôzou.

Potom povedal vetu, ktorá definovala celý prejav:

Ideológie, povedal, „ktorá vidí ľudský život ako nástroj, nenávisť ako hodnotu a smrť ako cieľ.“

A potom varovanie: „Kto verí, že toto zlo sa dá zastaviť bez reakcie, robí chybu, za ktorú môže zaplatiť celý svet.“

◆Diplomat je vycvičený hovoriť tak, aby ho nebolo možné chytiť za slovo. Yanovsky stál pri pultíku a hovoril, akoby chcel, aby ho za slovo chytili.

Prejav predniesol diplomat. Diplomati nesiahajú po slove „monštrum“ — opíšu, čo sa stalo, a nechajú sálu, aby doplnila podstatné meno. Ja diplomat nie som a bol som v tej sále.

Povedzme to teda priamo, pretože po troch rokoch máme na to právo. To neboli militanti. To neboli bojovníci. To nebol odpor. Povraždili 1 200 ľudí v ich domoch, v ich posteliach, na festivale pod holým nebom.

◆Boli to monštrá. Neexistuje iné slovo, ktoré prežije kontakt so záznamom.

◆Nehovorím to z hnevu. Hovorím to preto, lebo chcem byť presný. Hnev pominie. Presnosť zostáva.

Prejav odznie raz a potom je koniec. Yanovsky to zrejme vedel.

◆Nenechal nás odísť len so slovami.

Každý v sále dostal slovenský výtlačok knihy Eliho Sharabiho „Hostage“. Počas obradu nahlas prečítali pasáž v slovenčine. Kniha šla s nami domov.

Eli Sharabi (53) z kibucu Be’eri bol unesený zo svojho domu 7. októbra 2023 a 491 dní držaný v zajatí Hamasu. Prepustený bol 8. februára 2025. Počas útoku na Be’eri boli zavraždené jeho manželka Lian a ich dve dcéry Noa a Yahal. Jeho brat Yossi bol unesený a zabitý v zajatí.

Rozhodol sa vyrozprávať svoj príbeh — povedal Yanovsky — „bez nenávisti a bez preháňania, s úprimnosťou, ktorej sa ťažko protirečí.“

„Keď bude toto svedectvo v jazyku tunajších čitateľov,“ povedal veľvyslanec, „postaví sa proti popieraniu a lžiam.“

Prejav sa neskončil smútkom. Skončil sa odhodlaním — a príbehom, ktorý väčšina z nás v tej sále nepočula.

Týždeň pred obradom sa počas letu spoločnosti flydubai z Dubaja do Tel Avivu pokúsil terorista zavraždiť cestujúcich a zrútiť lietadlo. Indický kapitán, ťažko pobodaný, dokázal otvoriť dvere kokpitu. Izraelčania — obyčajní ľudia — vtrhli do kokpitu a útočníka zastavili.

Ukončil sľubom:

Dvaja rabíni viedli modlitby. Predniesli El Male Rachamim, modlitbu za duše zosnulých — za „svätých a čistých, občanov a vojakov, hrdinov IDF a bezpečnostných síl, ktorí padli a ktorí boli zavraždení pri krutom teroristickom útoku a v bojoch od Simchat Tóra 5784.“

Potom Kadiš.

Rabín Baruch Myers a rabín Misha Kapustin.

Potom žalm — Esa Ejnaj el he-harim, „Pozdvihnem oči k horám“ — v podaní Ester Trenklerovej.

A potom Hatikva.

◆Neodchádzali sme z tej sály utešení. Odchádzali sme s niečím, čo treba niesť.

◆Neodchádzal som z tej sály s odpoveďou. Odchádzal som s úlohou. Brániť Izrael. Nikdy nezabudnúť. Povedať, čo som videl, jazykom, ktorému ľudia rozumejú, ľuďom, ktorí tam neboli.

◆To je zmysel tohto obradu. Nie smútok. Nie uzavretie. Pokyn.

◆Pamätať. A nezmäkčovať to.

◆Plátno zhaslo. Tváre nie.